Podľa znenia ústavného zákona základnými povinnosťami verejného funkcionára je presadzovať a chrániť verejný záujem a neuprednostniť osobný záujem pred záujmom verejným (čl. 4/1). Účelom ústavného zákona, ktorý stanoví funkcionárom povinnosti, je zabránenie vzniku konfliktu medzi osobným záujmom funkcionára a verejným záujmom (čl. 1) . To znamená, že jednotlivé ustanovenia zákona majú preventívnu funkciu, čo potvrdzuje aj dôvodová správa k zákonu. Cieľom zákona je vylúčenie vzniku takej situácie, v ktorej existuje reálna možnosť, že zákon by v dôsledku konfliktu záujmov porušený byť mohol. Základom pre aplikáciu zákona je, či takáto možnosť porušenia zákona v konkrétnom vzťahu, činnosti alebo transakcii existuje a nie, či došlo k druhotnému porušeniu zákona napr. získaním neoprávnenej výhody pri výkone funkcie.
Takýto striktný prístup výkladu je potrebný pre zabezpečenie právnej istoty. Anglické súdy, ktoré v priebehu dvestoročnej tradície základné princípy povinnosti zákazu konfliktu záujmov prostredníctvom súdnych rozhodnutí vytvorili, argumentovali, že takýto prístup je nutný, pretože pokiaľ by sa umožnilo vstupovať do vzťahov s konfliktom záujmov hrozilo by porušenie zákona uprednostnením osobného záujmu pred verejným a bolo by následne veľmi komplikované zisťovať a dokazovať či v konkrétnej situácii zákon porušený bol alebo nebol
Ústavný zákon ďalej v čl. 4/2 hovorí, že verejný funkcionár má povinnosť pri výkone svojej funkcie zdržať sa všetkého, čo môže byť v rozpore s týmto zákonom. Pokiaľ je v rozpore so zákonom získanie osobnej výhody na základe výkonu funkcie, tak nezákonné bude už len vstúpenie do takéhoto vzťahu, kde neoprávnenú osobnú výhodu verejný funkcionár získať môže. A teda neplatí, že samotná existencia konfliktu záujmov neporušuje zákon.
Autor v článku navrhuje, že pokiaľ sa funkcionár dostane do konfliktu záujmov, mal by konať tak, aby vyvrátil podozrenia z uprednostnenia osobného záujmu a to napr. tým, že zverejní osobný záujem, alebo sa vzdá rozhodovania vo veci.
Samotné zverejnenie osobného záujmu ale nestačí. Súkromné právo niektorých jurisdikcií za určitých okolností pripúšťa možnosť, že v prípade zverejnenia osobného záujmu k porušeniu zákazu konfliktu záujmov nepríde napr. keď člen predstavenstva, ktorý má osobný záujem na obchodnej transakcii zverejní takúto skutočnosť a obchodná spoločnosť má potom možnosť sa rozhodnúť či do takejto transakcie chce vstúpiť alebo nie. Účelom zverejnenia je, že subjekt voči ktorému má daná osoba povinnosť, má možnosť sa rozhodnúť, či je konanie za daných okolností pre neho výhodné, alebo už nie. Vo verejnej správe by bolo takéto riešenie zložitejšie. Napr. primátor by zverejnil, že vo firme, ktorá sa uchádza v súťaži o rekonštrukciu ulice má rozhodujúci podiel a preto by mal nepriamo cez spoločnosť zo získanej zákazky prospech. Následne by muselo mestské zastupiteľstvo posúdiť, či takúto transakciu z ktorej bude mať primátor nepriamo osobný prospech schváli alebo nie.
Vo verejnom práve v ktorom sa chráni verejný záujem je vhodné ak je právna úprava prísnejšia a neumožňuje takéto dodatočné schválenia iným orgánom. Nedáva sa tak priestor možným špekuláciám a ovplyvňovaniu. Ďalšia vec, funkcionár má z titulu svojej funkcie prístup k relevantným informáciám ohľadom napr. verejnej súťaže a môže tak tieto informácie poskytnúť spriaznenej firme, pre ktorú tak získa výhodu. Taktiež z titulu svojej funkcie môže ovplyvniť rozhodovanie o výsledku súťaže.
To sú všetko príliš veľké riziká, pri ktorých sa nestačí spoľahnúť iba na morálny kredit funkcionárov, že v prípade, že sa dostanú do situácie, v ktorej môžu získať osobný prospech nepodľahnú takejto príležitosti a nevyužijú ju. A preto, na zabezpečenie ochrany verejného záujmu je vhodné a žiadané, ak právna úprava vylučuje vôbec možnosť vzniku takejto situácie, ak zatiaľ neexistujú iné efektívne mechanizmy ako prípadnému zneužitiu verejnej funkcie v prípade konfliktu záujmov zabrániť.
